Koniec. Dala som výpoveď. V ten deň som ešte potrebovala rozmeniť peniaze na vozík do potravín, tak som skočila do trafiky, aby som niečo rýchlo kúpila a dostala výdavok. Ešte plná všakovakých emócií som zo seba dostala jediný názov magazínu, ktorý mi napadol ako prvý. Vogue. Až pri platení som si všimla obálku s nápisom New Beginnings…Ostala som v šoku. Možno mi môj osud chcel niečo naznačiť. Ráno ma bolieval žalúdok, mala som časté závraty a bolesti hlavy. Neskôr sa pridružili aj bolesti na hrudi a nutkanie na plač. Nesnažila som sa ho nejak skrývať, viem, že plač mi pomáha vypustiť stres. No úľava neprichádzala ani po zúfalom plači a ten neskôr vystriedal hnev. Cítila som, ako ma pohlcuje. Z mojich myšlienok sa vytratil optimizmus a na dvere mi zaklopal pesimizmus. Prestala som cítiť radosť z bežných vecí a vedela som, že ak celý ten zúrivý kolos nestopnem bude horšie.
Predstavy a realita sa môžu líšiť
Nechcem tento článok smerovať k depresii ani konštatovať, že som jednoducho vyhorela. Alebo skôr moja naivita a predstavy padli na hubu. Doslova. Nie vždy vyzerá realita ako naše sny. Nie všetko, čo si naplánujeme vyjde tak, ako sme chceli. To je, predsa úplne normálne. Stačí uvedomenie si tejto skutočnosti a prijať ju. Uvediem príklad z môjho života. Roky som sa pripravovala na prácu, po ktorej som túžila a nakoniec som s ňou nebola spokojná. Zabudla som na aspekty života, napríklad, že si nesadnem s kolegami alebo šéfom. Čo potom? Situácií môže byť mnoho, veď život je taký farebný. Moja úvaha, teda patrí Vám všetkým, ktorí vo svojom vnútri cítite napätie a nerovnováhu. Možno stagnujete vo vzťahu s nesprávnym človekom, možno žijete tam, kde to nieje ono, možno Vás trápi popôrodná depresia, možno ste sami so sebou nespokojní a neviete prečo…
Potom máte len dve možnosti. Buď sa s tým zmieriť a viac to neriešiť alebo konať a plány smerovať tam, kam ste pôvodne chceli. Nuž, asi je tu aj tretia možnosť. Situáciu nijak neriešiť, nezmieriť sa s ňou a hybernovať. Vyčkávať, že raz príde niekto, kto ju za Vás vyrieši. Za mňa najhoršia a najviac devastujúca reakcia.
Zmena a strata istoty je živnou pôdou pre strach
No, čo si budeme nahovárať, nikto nechce zmeny a už vôbec nie náhle. Ja si v tom tiež nejak neľubujem. O to viac, čím som staršia. Mám rada svoje istoty, keď poznám svoje prostredie. Keď poznám povahu ľudí vôkol seba, keď viem, čo si objednať z denného menu, kedy a ako sa vyhnúť dopravnej zápche. Dokonca aj zmena laptopu ma dokáže na pár dní vykoľajiť. Menšia klávesnica a už cítim diskomfort. „Kde je dočerta ten haštag? Veď na starej klávesnici bol tu… “ 🙂
A potom príde problém, s ktorým neviem pohnúť. Vravím si, „Urobila som, čo sa dalo, nezdrhla som z boja.“ No, občas sa stane, že situácia sa nezmení, ani po zmene Vášho prístupu, ani potom, čo vyskúšate mnohé alternatívy. Potom prídu slová „Viem, že v práci, či vo vzťahu to nieje také, ako som chcela a nezmení sa to. Jediné, čo sa môže zmeniť je môj prístup. Len ja sa môžem zmeniť a potom sa mení svet okolo mňa.“ Ale napriek tomu sa nemení a ja sa bojím zmeny. Tak čakám, vyčkávam, až sa dostanem do stavu, kedy je to boj kto z koho. Buď ja alebo pesimizmus.
Keď sa zo mňa stala Godzilla…
Vrátim sa k svojmu príbehu. Keďže som nechcela, aby sa zo mňa stala nevrlá a večne sa sťažujúca momzilla alebo colleguezilla, bosszilla, loverzilla…Alebo akákoľvek osoba s prívlastkom zilla (pochádza zo slova Godzilla, ktorým ľudia oslovujú negatívnu osobu a spájajú ju s jej funkciou. Kde som to ? Skončila? Aha… Nuž keďže sa mi stalo, že som prestala tvoriť, prestala som sa tešiť do práce a s negatívnou situáciou som sa nezmierila, tak som sa rozhodla viac nestagnovať, nehybernovať, ale nabrať odvahu a vykročiť zo svojej komfornej zóny istôt.
Dala som výpoveď a našla si iné miesto. V ten deň som potrebovala rozmeniť peniaze na vozík do potravín, tak som skočila do trafiky. Ešte plná všakovakých emócií som zo seba dostala jediný názov magazínu, ktorý mi napadol ako prvý. Vogue. Až pri platení som si všimla obálku s nápisom New Beginnings…Ostala som v šoku. Možno mi môj osud chcel niečo naznačiť. Na to som dostala novú ponuku práce, z ktorej som mala a dodnes mám nesmiernu radosť.
Koniec nemusí vždy znamenať koniec
Nechcem nikomu doporučovať robiť rázne kroky. Och, nie… Ja sama som bojovnica a kým urobím posledný rázny krok snažím sa nájsť konsenzus, riešenia na problémy. Hádzať ich rázne zo stola nieje riešenie. No, viem, že nám ľuďom často chýba odvaha meniť naše životy. Myslím, že trápenie sa nad problémom a strach sú oveľa horší ako samotná zmena. Koniec nie vždy znamená koniec. Ja sa neho dívam ako na začiatok nového dobrodružstva. Ja vnímam život ako zmes dobrých a zlých chvíľ. Tie dobré nás dobíjajú energiou, tvoríme a milujeme život. Tie zlé alebo negatívne chvíle v živote nás robia silnejšími, poučujú nás a z kameňa brúsia diamant. Aj mne, moja navonok negatívna skúsenosť priniesla len ovocie, z ktorého budem čerpať roky.
Životu ďakujem za všetko pozitívne, čo mi dal. Ale o to viac mu ďakujem za to negatívne, pretože prekonávanie problémov znamená získavať nové vedomosti, nové príležitosti, možnosť byť silnejšou a ešte viac sa tešiť a ďakovať za to všetko dobré.
Zo srdca Vám želám veľa odvahy, aby Vás doviedla na Vašu pravú cestu, na ktorej sa budete cítiť šťastne a naplnené.
Ak vás tento článok bavil prečítajte si ďalší TU.